Asi všetci poznáme ten pocit, keď nás niečo nadchne a my sme rozhodnutí to hneď a teraz urobiť. Veľmi často pozorujem takýto extrémny prístup pri stravovaní, chudnutí, učení sa, ale aj pri športovaní a bohužiaľ jógu nevynímajúc. Extrém nás prenasleduje na každom kroku cez sociálne siete a kult dokonalosti. A hlavne kvôli jednej ľudskej vlastnosti – a tou je netrpezlivosť….. všetko by sme chceli hneď alebo čo najrýchlejšie.
Každý extrém vedie ku extrému, tak ako rýchlo sa nadchneme, tak rýchlo to aj upadne. Tak ako prehnane veľa budeme cvičiť, o to skôr nás to prestane baviť. Keď radikálne usekneme prísun jedál, keď zo dňa na deň znížime množstvo sacharidov zo sto na päť, o to viac to bude extrém. A prečo tomu tak je? Odpoveď je jednoznačná, extrém vedie len ku krátkodobým úspechom. Ak chceme zmeniť svoj zdravotný stav, extrém nie je dobré riešenie.
Namiesto extrému treba použiť vytrvalosť a zodpvednosť k sebe samému. Predstava toho, kým sa chcem stať je účinnejšia ako krátkodobé ciele. Predstava o tom, kým sa chcem stať nám pomôže plniť aj tieto ciele, lebo presne vieme, akým človekom sa chceme stať.
Keď to teraz prenesieme na oblasť pohybu a centrálnu nervovú sústavu, tak naše telo nemá rado extrémy. Extrém je pre náš mozog veľká zmena a častokrát vnímaná ako ohrozenie. Mozog sa začne proti tomu brániť, lebo to má naozaj ďaleko od automatizmu. Takýto extrém veľmi jasne vidno pri uvoľňovaní svalov a fascií pomocou rollera alebo masážneho valca. Veľa ľudí si myslí, že čím viacej cítia bolesť pri masírovaní, o to lepší účinok to bude mať. Ale mozog si toto nemyslí, on to vníma ako bolesť a proste bolesť je pre neho bolesť – a teda dôvod na vyslanie hypertonusu. A potom vzniká fenomén ľudí, čo bez valca ani na dovolenku nejdú, lebo každý deň a každý tréning sa musia tohto hypertonusu zbaviť. Ale otázka je, prečo sa mi to zvýšené napätie stále vracia? A je to práve preto, lebo pán Mozog nás len upozorňuje na to, že niečo tu robíme zle.
Uvoľňovanie svalov pomocou rollera alebo aj strečingom by sme mali robiť na škále bolestivosti 4/10, pričom nula je stav bez bolesti a desať je najhoršia individuálne bolesť každého jedného človeka. Vtedy bez extrému mozog príjíma impulzy na uvoľnenie a následne otvorí okno na aktiváciu svalu, ktorý je oslabený. A toto treba opakovať, konzistentne pravidelne každý deň po dobu jedného mesiaca. Takto pomaly bez extrému prepíšeme pohybový návyk na úrovni centrálnej nervovej sústavy a nebudeme len extrémne riešiť následky. Takže z jedného svalu uberieme preťažovanie cez roller alebo strečing a druhému pridáme aktivitu, aby sme sa dopracovali k rovnováhe.
Podobne je to aj s jedlom, tiež potrebujeme niekde ubrať a niekde pridať. Ubrať trochu s jedlom a pridať trochu s pohybom. Pomaly postupne každý deň. Napríklad si dať polovičnú porciu ryže a pridať zeleninu na obed a druhú pol hodinu sa ísť prejsť okolo budovy.
Ja viem , že väčšina si povie, ale veď toto je nič….. no verte mi, je to omnoho náročnejšie ako urobiť extrémnu zmenu a docieliť rýchly výsledok. Extrémna zmena bude viesť zase len ku extrému, v jedle k jojo efektu a priberaniu a v športe je to často únava a úrazy.
Ak chceme naozaj niečo zmeniť a natrvalo, vyberme si rovnováhu a nie extrém. Je také príslovie….. „Pomaly ďalej zájdeš“ alebo najnovšie pesnička od Adele „Easy on me“. Hmmm, ja s tým súhlasím a veru mám to odskúšané na vlastnej koži, lebo tiež som uprednostňovala extrém pred rovnováhou, ale keďže som sa nenaučila na pozorovní druhých a na ich chybách, potrebovala som si to vyskúšať na vlastnej koži a na vlastnom tele. Takže extrémne cvičenie pár mesiacov, následne bolesti takej intenzity, že som nemohla cvičiť, dokonca sa ani poriadne hýbať. A ten pocit, že nemôžem vykonávať extrém, bol pre mňa zlyhaním. Dnes už ale viem, že rovnováha je to, čo ma dostane tam, kam potrebujem a bez zbytočných úrazov a bolestí. Verím, že aj vám odhalím tajomstvo rovnováhy a sebadisciplíny v pohybe a živote.
Zodpovednosť k sebe samému znamená, že keď viem, že ma po záklonoch bolia kríže, nebudem ich robiť takým spôsobom, aby ma boleli.
