Fyziologické rozsahy kĺbov sú ako také stopky, ktoré nám ukazujú, do akého rozsahu je pohyb prirodzený a zdravý. Fyziologické rozsahy znamenajú hranice pohyblivosti jednotlivých častí tela. Pohyb sa dá robiť aj za túto hranicu, ale zvyšuje sa riziko vzniku kompresie a preťaženia (stresu) na tkanivá. Negatívnym dôsledkom pohybu nad fyziologický rozsah je aj kompenzácia, teda preberanie daného pohybu cez časť tela, ktorá ale nemá s daným pohybom nič spoločné. Kompenzácie vedú ku svalovým zreťazeniam a len tak jednoducho povedané, nedostatočný pohyb palca na nohe sa ukáže bolesťou bedrového kĺbu. Alebo prílišný pohyb lakťa do extenzie (vystretia) – také to staré známe prepínanie lakťa nebolí, ale bolí zápästie.
Jóga a niektoré jej pozície sú interpretované a podávané v rozsahoch, ktoré dokážu vykonať bez problémov len gymnasti, baletky alebo jedinci, čo majú také anatomické odchýľky, že im to kosti dovolia. Ostatná časť jedincov jógových sa pri opakovanom “tlačení sa” do pozícií podľa predlohy hypermobilného človeka len zbytočne trápi, telesne aj duševne.
Prečo sa teda niektorí ľudia dokážu zakloniť v kobre tak, že si pomaly pozerajú na päty?
Chrbtica je tvorená zo stavcov, to sú jej tvrdé kostenné zložky. Na stavcoch sa nachádzajú bočné výbežky (processus transversus) a zadné výbežky (processus spinosus). Pri záklone dochádza k pohybu zadných výbežkov k sebe, keď sa dotknú jeden druhého, pociťujeme v pozícii taký nejaký tlak v driekovej chrbtici a pocit, že ďalej to už nejde. Ak rešpektujeme naše telo, tak si povieme fajn, toto je môj rozsah a toto je moja kobra. Ale ak máme väčšie ego a potrebujeme sa z nejakého dôvodu ešte viac zakloniť, tak sa vytvára kontakt mäso mäso, neskôr mäso kosť a ako posledné kosť kosť. A to už vedie ku štrukturálnym zmenám na stavcoch (kostiach). Opakovaný kontakt kosti o kosť vedie k artrózam a osteofytom (výrastky na chrbtici). Výrastky kdekoľvek na tele, na kostiach, nevyrastú len tak, že haló tu som, ale kosť sa len bráni tlaku alebo ťahu a vytvára akokeby jej “výpotok” a z neho sa tvorí osteofyt.
Tento scenár je pre väčšinu populácie – približne 19 z 20 ľudí na hodine jógy má zadné výbežky v anatomickom tvare, ktorý umožní fyziologický rozsah.
Ale jeden človek z dvadsať má nejakú malinkú zmenu na zadných výbežkoch, ktorá mu nespôsobuje problémy, ani o nej nevie, jediné, čo si všimne je, že sa dokáže s ľahkosťou zakloniť, dokáže tam zotrvať bez problémov, vie sa zložiť do krabice od televízora. Toto nie je žiadna patológia, je to len zmena. Tak ako niekto je blonďák a niekto hnedovlasý. Tak ako má niekto krátke nohy a niekto dlhé. Tak ako je jeden nos malý a druhý veľký. Takisto je to aj s výbežkami stavcov. Ak máme zadné výbežky krátke, záklon ide ľahšie, lebo sa aj výbežky neskôr dotknú jeden druhého. Ak máme výbežky dlhé, tak kontakt je skôr a záklon menší. Ak nám jeden výbežok chýba, alebo jeden či dva sú menšie a ostatné dlhé, záklon bude presne ten do krabice od televízora.
Podobne je to s úklonmi a bočnými výbežkami stavcov. Podobne je to s bedrovými kĺbmi a umiestnením jamky na panve….. takže každý sme iný, každý sme v detstve robili iný šport, každý máme inú pohyblivosť väzov. Dokonca aj rasa a pohlavie má vplyv na rozsah pohybu a tvar našej chrbtice.
Ale existuje niečo spoločné, a to sú fyziologické bezpečné rozsahy v jednotlivých kĺboch. Je jasné, že nebudeme behať po jógovej miestnosti s goniometrom (prístroj na merianie pohyblivosti v kĺboch), ale približne jedným očkom pozrieme, či v Bojovníkovi 3 nedvíha Hanka ruky až pomaly poza uši alebo či jej zadok nie je prudko pod kolenom. A hlavne aby sme aj my, jóga inštruktori vedeli, pokiaľ je pohyb fyziologický, lebo ako to ľuďom vysvetlíme a ukážeme, tak sa budú snažiť danú pozíciu vykonávať.
A v konečnom rade každý jeden z nás bude vedieť, pokiaľ je pozícia ešte bezpečná, aj keď okolo nás všetci postujú výzvy a krkolomné stojky, záklony, praclíky a iné akrobatické kúsky. Naučme sa sami, čo je pre nás dobré a vhodné, potom môže prísť aj skupina gymnastiek a aj tak budeme vedieť, kde je náš rozsah bezpečný a časom nám nepríde pokuta za prekročenie rýchlosti.
Je to ako s jedlom – ak veľa jem, priberiem. Ak jazdím často na červenú, riziko, že narazím do iného auta, je väčšie. Ak jazdím a často prekračujem rýchlosť, riziko, že budem mať nehodu, je veľké. Ak dlhodobo cvičím v rozsahu, ktorý nie je fyziologický, tak vznikajú najprv bolesti, následne blokády kĺbov, postupne funkčné zmeny a nakoniec zmeny štrukturálne.
Preto vo fyzioyoge dodržiavame fyziologické rozsahy v jednotlivých kĺboch a pozície vykonávame v rozmedzí od-do. Pretože našim cieľom je hýbať sa dlho a bez bolesti, náročne, ale s ľahkosťou. Postupne učiť pán Mozog nové pohybové návyky. Čiže celkovo sa snažíme o zlepšenie kvality života.
V nasledujúcich článkoch vám napíšem viac k hornej končatine, dolnej končatine a chrbtici. Venovať sa budeme fyziologickým rozsahom 🙂
