Dnešný príbeh je o mne a o tom, ako som bežala po lese (nazvime to lesom, aj keď to boli skôr kríky) v Petržalke pri Dunaji. Bežala som už tretí deň po sebe a cítila som únavu svalov, ale aj tak som si dala šprinty a nejaké tie výbehy. Rada by som upresnila, že ja mám pocit, že neskutočne šprintujem, ale okoloidúci by povedal, že len tak klusám.

To však nie je dôležité, pre tento príbeh je markantné to, že po nejakom štvrtom kilometri som sa potkla o halúzku na rovnej cestičke a padla som do poloblata a piesku tak, že som vyzerala ako zápasníčka v bahne, proste celé ruky a nohy špinavé, všetko na spotenom tele. Ale horšie bolo, že som hneď cítila bolesť v členku a vedela, že som si ho vytkla, ale že parádne.

Bolesť bola hrozná, ale čím viac som sa hýbala, tým to bolo lepšie, ešteže ma videli možno len veveričky a hady v okolitých kríkoch. Krívajúca, nadávajúca, ochkajúca, špinavá, spotená, smradľavá. Áno, aj takáto je Naďa…

Prešla som ešte 2 km takou rýchlejšou chôdzou, pretože beh ma fakt bolel. Po nasadnutí do auta, keď sa noha dostala do kľudu na pedál, som cítila ešte väčšiu bolesť a vedela som, že mi členok naviera a opúcha. K tomu sa pridalo obmedzenie pohyblivosti a ledva som doma vyšla na tretie poschodie.

Ja viem, že prvé, čo by asi každý urobil, je ľad na členok, ale ja som to neurobila, pretože som vedela, že by som zastavila proces hojenia, ktorý sa práve začal diať v poranených väzoch, svaloch a kĺbe. Jednoducho zápal je nevyhnutný na to, aby sa do členku dostalo všetko potrebné na hojenie. Namiesto ľadu som si na členok priložila teplý zábal a na kríže som si dala studené zmrazené zelené fazuľky, presnejšie na úsek L4/5.

Hneď som cítila úľavu v kĺbe a aj pohyblivosť sa čiastočne zlepšila.

Vybrala som sa do kina, kde som sa zasedela a členok mi z tejto neaktivity išiel explodovať. Doma som večer ešte zopakovala teplo na členok a chlad na kríže. Na členok som si nedala ani žiadnu bandáž ani protizápalový liek, lebo sa to naozaj dalo zvládnuť. V noci som sa pri každej zmene polohy budila. A ráno o 5:30 bol budíček zaujímavý. Členok bol samozrejme ako guča a tak som zopakovala teplo a chlad ešte pred prácou. V robote som bola 10 hodín a stála pri klientoch, niektorí cvičili, tak noha hore a asi 5 krát som prikladala teplo a chlad. Poobede mi bolo tak dobre, že som až pobehla pre jednu kartu klienta. Večer po práci bol členok síce opuchnutý, ale omnoho menej bolestivý a pohyblivosť bola plná. V noci som spala pokojne a ráno som vstala oveľa oveľa lepšie. Samozrejme som mala ešte opuch a cítila bolesť pri pohybe do strany, ale po 2 dňoch od úrazu som bola schopná úplne normálne chodiť a existovať.

O mojej skúsenosti píšem nie preto, že potrebujem ľutovať, ale preto, že naozaj žijem, čo vás učím. Logika tela mi proste nedovolila prikladať ľad a ísť proti tomu, čo telo chce. Aj keď mi bol odporučený flektor, nedala som si nič protizápalové – protihojace.

Prečo som prikladala na miesto výronu teplé?

Chcela som ešte väčšie prekrvenie, aby sa tam nahnala krv so všetkým, čo moje telo na hojenie potrebuje, pila som veľa vody a hýbala sa, mrvila som nohou a prstami, čo sa dalo, zaťažovala som, koľko sa mi dalo po bolesť. Ja som tam chcela mať zápal, lebo zápal je hojenie (po nejakom čase má zápal ustupovať, nemá sa stať chronickým).

Prečo som si prikladala ľad na úsek driekovej chrbtice?

Po úrazoch sa tvoria aj toxíny a nejaké splodiny, opuch a všetko, čo by telo malo spracovať a zbaviť sa toho. Vedela som, že keď dám na členok ľad, tak sa aj tento transport zastaví. Ak ho však priložím na príslušnú časť chrbtice, žilný systém potiahne všetko a opuch sa bude pomaly zmenšovať.

Ja som si proste urobila tornádo výživy a prekrvenia a následne stiahnutie odpadu cez cievny a lymfatický sytém.

Ja som podporila proces hojenia a nezastavila som ho.

Celý úraz, ktorý sa kedysi riešil imobilizáciou, som zvládla za tri dni bez liekov, bez fixácie a bez obmedzenia života.

Samozrejme som si bola istá, že tam nemám nič zlomené a ani roztrhnuté, prosím nikdy to nepodceňujte, ale ak viete, že je to len opuch a bolesť, vyskúšajte rozmýšľať, čo telo potrebuje a nechoďte proti nemu.

Zatiaľ síce nebehám, mám ešte opuchnutý členok, ale hýbem sa a viem, že zachvíľku budem zase fit a môžem ísť nahánať hady. Je ich tam fakt dosť a aj tento úraz sa mi stal, lebo som dupala, aby som vytvorila vibráciu dupotom a hadov odplašila. Možno by bolo lepšie zmeniť miesto behania.

Počúvajme svoje telo, poznajme anatómiu a procesy, ktoré naše úžasné telo potrebuje a nebojujme s ním.