Tento týždeň, viac ako predchádzajúce, cítim, ako ma zmeny v živote doslova prenasledujú.

Omnoho viac si uvedomujem, že keď chcem niečo ináč, tak sa musím k tomu začať stavať iným spôsobom. Keby som to prirovnala ku vyfarbovaniu omaľovánky: chceš mať na nej zelenú postavičku, ale ty stále kreslíš ružovou, tak aký bude výsledok?

Takto isto je to v živote, vo vzťahoch, v liečení a aj pri bolestiach.

My ľudia sme naučení fungovať vo “vychodenom” chodníčku, dá sa povedať, že niektoré návyky máme tak vyjazdené, ako je diaľnica z Bratislavy do Trnavy, proste pomaly štvorprúdovka. Táto diaľnica je dôležitá, ale čo ak na nej nastane problém, zápcha, a proste už nám neslúži tak, ako by mala? Snažíme sa ju obísť, nájsť si inú cestu, ktorá nám pomôže dostať sa tam, kam chceme. Samozrejme môžeme zostať aj na starej dobrej diaľnici, ale po čase čakania v zápche budeme smädní, hladní, ubolení, nervózni, no nič nám to nepomôže, až kým sa nerozhodneme pre zmenu.

Niekedy si tam v tom aute ale máme posedieť, nedá sa proste vyjsť, lebo sme obkolesení inými autami a cesta je zatarasená. Vtedy si tento problém proste ešte máme vyžrať naplno.

Väčšinou však máme možnosť voľby, či odbočím alebo zostanem.

Máme Waze a všetky možné aplikácie, ktoré nám ukazujú, že cesta je upchatá a lepšie je ísť po neznámej novej ceste.

Podobne by sme sa mohli pozerať aj na bolesti a problémy s pohybovým aparátom.

Aktivitu, ktorú robíte denne a opakovane, máte vyjazdenú ako diaľnicu, je to známa dobrá cesta, po ktorej už aj poslepiačky prejdete. Ale “zrazu” začne niečo bolieť a telo nám nedovoľuje robiť pohyb tak, ako by sme chceli a ako to poznáme. Ak sme múdri a poznáme logiku tela, vieme, že musíme zmeniť spôsob, ako sa hýbeme, alebo kľudne si kúpte vrtuľník a do Trnavy lietajte (pre väčšinu z nás ale nesplniteľné), tak jediné, čo nám zostáva, je zmeniť cestu a obísť to inou.

Zo začiatku je nám cesta neznáma, ťažko sa nám orientuje, nevieme, kde odbočiť, ale čím viac po nej pôjdeme, o to lepšie sa to naučíme a postupne môžeme ísť zase aj poslepiačky.

Pohybový návyk je to isté, opakovaním sa stáva našou novou diaľnicou, naším novým návykom a spôsobom hýbania sa.

Po starej diaľnici sme mohli chodiť mnohé roky a bolo to fajn, ale proste už to nejde. Niečo sa stalo a potrebujeme sa pohnúť ďalej inakším spôsobom. Alebo v podstate nemusíme, ale potom sa nič nezmení a všetko zostane rovnaké. Možno nám prinesú na upchatú diaľnicu vodu a jedlo, pospíme si, dajú nám deku a o kúsok sa pohneme, ale stále budeme tam.

Ja viem, že zmeny sú niekedy strašidelné, ale sú proste nutné na to, aby sa stali zmeny aj v našich životoch.

Jediná vec, ktorá sa nikdy nezmení je tá, že všetko sa stále mení.

Nechám Vás s touto myšlienkou na diaľnicu a zápchu, ja viem, že každý z Vás vie presne, kde je zmena potrebná, aby si sa dostal/a tam, kde chceš byť.

Držím Ti silno palce.