Naša kultúra rozlišuje medzi telom a psychikou, psychosomatikou sa rozumie to, že psychický stav sa prejavuje fyzicky. Napríklad po vypočutí nejakej katastrofickej predpovede, je cititeľný tlak na hrudi alebo bolesť žalúdka. Alebo keď si nás šéf zavolá na konzultáciu, cítime stiahnutie žalúdka a horšie sa nám dýcha. Mnohé iné kultúry nerobia rozdiel medzi psychickými alebo fyzickými ťažkosťami. Niektoré národy popisujú, že im horí srdce. Mne veľmi blízka grécka kultúra má krásne spojenie άκου τη μυρωδιά, čo znamená počúvaj vôňu, teda ovoňaj.
Výskumy v poslednej dobe naozaj dokazujú, že aj fyzická aj psychická bolesť vyvolávajú aktivitu v centre bolesti, ktoré sa nachádza v mozgu. Na základe tejto informácie je viac ako jasné, že mozog nerozlišuje medzi fyzickou a psychickou bolesťou a vníma obe rovnako – ako bolesť.
Vo fyzioterapii vnímam tieto poznatky cez prácu s ľuďmi, ktorí zažili napríklad dopravnú nehodu alebo úraz, pričom pociťovali vtedy bolesť fyzickú ale aj psychickú . Telo sa zahojilo, ale dotyk napríklad na jazvu môže u týchto ľudí vyvolávať bolesť psychickú, tú ktorú zažívali pri alebo po úraze. Preto je pre nás terapeutov tak dôležité uvedomiť si, že psychická bolesť je rovnako bolestivá ako bolesť fyzická. Pri terapii sa sústrediť aj na dušu človeka a nie len na samotné svaly.
Určité pocity proste skrátka nejdú dokopy, nemůžeme byť napríklad vystrašení aj uvoľnení naraz. Keď to prenesiem do úrovne praxe vo fyzioterapii, neni možné, aby klient bol uvoľnený pri terapii, keď som ho vrátila naspäť ku traume a on pociťuje úzkosť a strach, presne taký, aký prežíval v minulosti.
Držanie tela a postoj pri strachu zvyšuje napätie svalov šije, čo môže viesť ku bolestiam hlavy a k úzkostiam. Preto sa pomocou fyzických cvičení ovplyvňuje aj bolesť psychická. Samozrejme len vtedy, keď nám cvičenie nevyvoláva ďaľšiu bolesť alebo napätie, ak to, čo cvičím, robím naozaj s radosťou a ak si verím, že som schopná zmeniť to, čo ma trápi. Teda ak opäť verím v seba a zmením svoju nemoc na moc.
Veľmi účinná je práca s dychom.
Vždy keď pocítime strach, začíname dýchať plytko, len do hornej časti hrudníka. Teda z pohľadu fyzioterapie používame svaly nádychové . Rozdelenie svalov nádychových a výdychových si pozri TU. Je to fantastický telesný reflex, pretože povrchové dýchanie nám pomáha nevnímať tak intenzívne nepríjemné pocity. Popri povrchovom dýchaní máme však aj sklon dýchať rýchlo, takže v podstate dychčíme. Keď takto dychčíme, spotrebúva sa menej kyslíka a v krvi sa začne dieť turbulencia, v končekoch prstoch môžme cítiť mravenčenie, chlad alebo pocit závrate, či zatmie sa pred očami. A úzkosť je na svete. Rýchle dýchanie signalizuje mozgu, že sa blíži nebezpečenstvo a to aktivuje tzv. sympatický systém.
Predsunuté držanie hlavy vytvára presne tento istý mód ohrozenia a prílišné napätie v oblasti šije, preto sú bolesti krčnej chrbtice často spojené s úzkosťou a s pocitom, že si klienti neveria. Pri vyšetrení dychu nachádzam horný typ dýchania a úplne stuhnutý hrudník, ktorý sa nevie efektívne rozpínať pri dýchaní do strán.
Ale čo s tým ?
Najefektívnejšie je zvoliť polohu alebo pozíciu, kde sa krčná chrbtica uvoľní a dych bude možné smerovať do brucha. Zo začiatku odporúčam pozíciu dieťaťa, kedy si ruky podložíme pod čelo, bližší popis pozície je v abecede fyzioyoga pozícii TU. Stehná v pozícii dieťa majú jemný kontakt s bruchom, preto sa vieme aj lepšie súsrediť, kam dýchať. Brucho sa snažíme jemne tlačiť do stehien a tým podporovať brušné dýchanie.
Pri nádychu sa brucho vyduje smerom von, pri výdychu sa zase stiahne. Toto dýchanie má na telo priaznivé účinky ako napriamenie tela, prekrvenie brušnej dutiny, zlepšenie peristaltiky, uvoľnenie šijových svalov, čo vedie následne ku zmierneniu úzkostného držania tela. Dochádza ku prísunu kyslíka. A toto celé uvoľní v mozgu neurostransmitery, ktoré aktivujú tzv. parasympatický systém, ktorý je zodpovedný za regeneráciu, trávenie, relaxáciu a spánok.
Uvoľnenie zbavuje strachu.
